Nová 3D mapa ukazuje horúce body a tunely k susedným superbublinám, ktoré boli zrejme vytvorené supernovami a výbuchmi hviezd v ich ranom veku
Tím astrofyzikov použil údaje z All-Sky Survey vesmírneho teleskopu eROSITA, ktorý každých šesť mesiacov mapuje celú oblohu okolo Zeme, aby vytvoril trojrozmernú mapu bubliny horúceho plynu obklopujúcej slnečnú sústavu. Údaje tiež odhalili prítomnosť niečoho prekvapivého: niečo podobné „medzihviezdnemu tunelu“, kanálu medzi hviezdami, ktorý môže spájať bublinu slnečnej sústavy so superbublinou v súhvezdí Centaura.
Naša slnečná sústava je obklopená takzvanou miestnou horúcou bublinou (LHB), nízkohustotným prostredím pozostávajúcim z plynu s teplotou miliónov stupňov, ktorý vyžaruje röntgenové lúče. Vedci o tejto bubline vedia už najmenej päť desaťročí a jej existencia im pomohla vysvetliť prítomnosť pozadia röntgenového žiarenia s relatívne nízkou energiou.
Vďaka údajom z eROSITA All-Sky Survey tím vedcov z Max Planck Institute for Extraterrestrial Physics (Nemecko) mohol pozorovať široký teplotný gradient v tejto bubline, ktorá obsahuje horúce a studené body. Tieto teplotné výkyvy súvisia s minulými výbuchmi supernov, ktoré viedli k prehriatiu a zväčšeniu bubliny, vysvetľujú vedci.
Údaje však tiež ukázali existenciu medzihviezdneho tunela, kanála spájajúceho bublinu slnečnej sústavy s inou bublinou umiestnenou v súhvezdí Centaura, kde sa nachádza najbližšia hviezda k Slnku Proxima Centauri.
Mapa bubliny
eROSITA sa nachádza vo vzdialenosti 1,5 milióna kilometrov od Zeme, čo mu umožňuje pozorovať priestor okolo našej planéty zvonku geokoróny a vyhnúť sa tak rušeniu inými signálmi. „Údaje zverejnené v tomto roku poskytujú najčistejší obraz röntgenového neba, aký je k dispozícii, čo robí tento nástroj ideálnym na štúdium LHB,“ tvrdí Michael Jung, výskumník z Max Planck Institute a hlavný autor nedávno publikovaného článku v časopise Astronomy & Astrophysics.
Táto skupina výskumníkov z Max Planck Institute už skôr zistila, že hustota horúceho plynu LHB je relatívne homogénna. V novej štúdii vedci rozdelili polokruhu Mliečnej dráhy na 2000 rôznych oblastí, aby analyzovali svetlo vo všetkých z nich. Porovnaním už známej hustoty s plynom chladných a hustých molekulárnych mrakov na okraji LHB dokázal tím vytvoriť podrobnú trojrozmernú mapu bubliny.
Údaje z tejto mapy odrážali zreteľný rozdiel teplôt v LHB, kde je vidieť, že severný galaktický pól je chladnejší ako južný galaktický pól. Mapa tiež ukazuje, že LHB sa tiahne k pólom galaktickej hemisféry, čo potvrdzujú údaje zhromaždené predchodcom eROSITA, ROSAT, približne pred 3 desaťročiami.
Nová trojrozmerná mapa však odhalila niečo doteraz neznáme. „Nevedeli sme o existencii medzihviezdneho tunela v smere súhvezdia Centaura, ktorý vytvára prázdnotu v chladnejšom medzihviezdnom prostredí“, vysvetľuje Michael Freyberg, ďalší autor štúdie. „Táto oblasť sa jasne odlišuje vďaka výrazne zlepšenej citlivosti eROSITA a úplne odlišnej stratégii výskumu v porovnaní s ROSAT.“
Sieť tunelov
Okrem 3D mapy LHB tím vytvoril aj zoznam zvyškov supernov, superbubliniek a prachu, ktorý bol zahrnutý do mapy na vytvorenie interaktívneho 3D modelu vesmírneho okolia slnečnej sústavy.
Vedci majú podozrenie, že tunel Centaura v LHB môže byť v skutočnosti súčasťou siete tunelov z horúceho plynu, ktoré prerazili chladný plyn medzi hviezdami. Táto sieť je podľa nich udržiavaná vplyvom hviezd vo forme hviezdnych vetrov, supernov, ktoré znamenajú smrť hmotných hviezd, a prúdov, ktoré vytekajú z novonarodených hviezd.
Tieto javy sú známe pod spoločným názvom „hviezdna spätná väzba“ a predpokladá sa, že prebiehajú po celej Mliečnej dráhe a dodávajú jej tvar. V skutočnosti už bola známa existencia ďalšieho tunela nazývaného Canis Majoris, ktorý sa podľa predpokladov tiahne medzi LHB a hmlovinou Gam, vzdialenejšou superbublinou.
„Ďalším zaujímavým faktom je, že Slnko pravdepodobne vstúpilo do LHB len pred niekoľkými miliónmi rokov, čo je veľmi málo v porovnaní s vekom Slnka [4,6 miliardy rokov],” povedal Gabriele Ponti, ďalší autor štúdie. „Je čírou náhodou, že Slnko zrejme zaujíma relatívne centrálnu polohu v LHB, keďže sa neustále pohybujeme po Mliečnej dráhe.“
