Ľudské telo sa začne meniť takmer ihneď po smrti. Mäkké tkanivá sa rýchlo rozkladajú pod vplyvom baktérií, enzýmov a mikroorganizmov, ktoré sa nachádzajú v samotnom organizme. Teplo, vlhkosť alebo pôsobenie otvoreného vzduchu môžu tento proces urýchliť, zatiaľ čo silný chlad alebo nedostatok kyslíka ho zvyčajne výrazne spomaľujú. Za normálnych podmienok rozklad mozgu začína v priebehu niekoľkých hodín a nezanecháva prakticky žiadne rozoznateľné stopy. Nález v Turecku však vyvrátil všetky predpoklady.
Archeologický nález vyvracia všetko, čo bolo doteraz známe o rozklade ľudského tela
Archeologická expedícia objavila pri vykopávkach v Seytomer Höyük jeden z najlepšie zachovaných ľudských mozgov z bronzovej doby. Nález, ktorý bol urobený v západnej časti krajiny, ukázal, že mozgová tkanina patrila človeku, ktorý zomrel pred približne 4000 rokmi. Hoci zachovanie mäkkých orgánov v takýchto starovekých podmienkach je mimoriadne vzácnym javom, výskumníci dokázali analyzovať štruktúru mozgu s ťažko predstaviteľnou mierou detailov pre pozostatky z tej doby.
Podľa následnej analýzy, ktorú vykonali vedci z univerzity v Zürichu, stav zachovania umožnil identifikovať čelné a spánkové laloky mozgu. To otvorilo možnosť skúmať zdravie pravekých obyvateľov, od možných krvácaní až po príznaky degeneratívnych ochorení. Frank Rühli, odborník na historickú anatómiu, uviedol v štúdii uverejnenej v časopise HOMO – Journal of Comparative Human Biology v roku 2014, že „stupeň zachovania v kombinácii s vekom je mimoriadny“.
Na rozdiel od iných prípadov, ako napríklad prirodzená mumifikácia dievčatka z kmeňa Inkov v Andách, zachovanie tureckého mozgu nebolo dôsledkom chladu. Všetko nasvedčuje tomu, že išlo o sériu násilných prírodných javov. Výskumný tím pod vedením Mericha Altinoza z Halychskej univerzity dospel k záveru, že človek zahynul počas zemetrasenia, ktoré zničilo jeho osadu. Ruiny boli rýchlo zasypané a krátko nato sa požiar rozšíril po troskách.
Podmienky prostredja boli rovnako extrémne, ako aj priaznivé pre zachovanie tkanív.
Rozhodujúcim faktorom bola pravdepodobne kombinácia extrémneho tepla, nedostatku kyslíka a následného poklesu vlhkosti. Mozgová tkanina sa spálila vnútri lebky, uzavretej troskami samotnej budovy. Postupom času toto nevětrané prostrediezabránilo bežnému rozkladu. K tomu sa pridalo zloženie pôdy bohaté na hliník, draslík a horčík. Tátominerálna zmes prispela k vzniku adipocery, voskovitej látky, ktorá pomáha zachovať tvar mäkkých tkanív po celé stáročia.
Biochemická a sedimentologická analýza umožnila pochopiť jedinečné podmienky prostredja. Altnoz a jeho tím objavili pozostatky spáleného dreva v blízkosti kostier, čo potvrdilo prítomnosť požiaru. Táto vrstva popola posilnila izoláciu prostredja a prispela k zachovaniu mozgu v úžasnom stave.
Doposiaľ len málo archeológov uvažovalo o možnosti nájsť pozostatky mozgu v tak starých vykopávkach. Väčšina sa domnievala, že rozklad by ich zachovanie znemožnil. Tento prípad však môže znamenať zmenu prístupu. V tom istom článku švajčiarsky tím zdôraznil, že „ak budú uverejnené podobné prípady, čoraz viac ľudí si uvedomí, že je možné nájsť aj originálnu mozgovú tkaninu“.
Okrem výnimočnej hodnoty nálezu vedci poznamenali, že prítomnosť dobre zachovanej mozgovej tkaniny otvára nové smery výskumu neurologického zdravia v minulosti. Napriek extrémnym podmienkam ich analýza stále poskytuje priamy pohľad na život, smrť a choroby, ktoré postihovali praveké národy.
