Všetci vieme, že naše detstvo má na nás dlhodobý vplyv – v dobrom aj v zlom zmysle. Týchto 5 zdanlivo neškodných fráz, ktoré príliš často premýšľame alebo vyslovujeme, v skutočnosti nie sú tak neškodné, ako sa zdá: môžu byť príznakmi minulých traum. Ten, kto ich identifikuje, môže podniknúť kroky zamerané na uzdravenie a zbaviť sa starých vzorcov myslenia.
Detské zážitky formujú našu osobnosť, naše hodnoty a najmä náš vzťah k sebe samým. To, čo prežívame v mladom veku, nás sprevádza (vedome alebo nevedome) až do dospelosti. Obzvlášť zložité zážitky v každom prípade zanechávajú stopy – nielen v našom správaní, ale predovšetkým v našom jazyku a spôsoboch myslenia.
Týchto 5 toxických fráz je obzvlášť nápadných a môže poukazovať na sebadeštruktívne myslenie.
1. „Mám sa dobre“ – keď sa obrana stáva zvykom
Ľudia, ktorí mali ťažké detstvo, sa často naučili skrývať svoje skutočné pocity. Fráza „Mám sa dobre“ sa stáva ochranným štítom pred emocionálnou zraniteľnosťou.
Za ňou sa často skrýva strach stať sa bremenom pre ostatných alebo byť odmietnutý. V detstve bolo pre vás možno bezpečnejšie neukazovať svoje problémy – model správania, ktorého sa v dospelosti ťažko zbavíte. Prvým krokom správnym smerom by bolo vylúčiť túto toxickú fázu zo svojho slovníka.
2. „Nepotrebujem pomoc“ – ilúzia sebestačnosti
Tí, ktorí sa museli naučiť spoliehať sa len na seba, často rozvíjajú silnú nezávislosť. „Nepotrebujem pomoc“ je viac ako tvrdohlavosť, je to hlboko zakorenený vzorec prežitia. Ak bola podpora v detstve nespoľahlivá alebo chýbala, zdá sa bezpečnejšie nespoliehať sa na nikoho. Ako matka dvoch detí niekedy pozorujem u seba podobné tendencie, keď v každodennom rodinnom živote chcem opäť robiť všetko sama, namiesto toho, aby som prijala a dovolila pomoc od členov rodiny alebo priateľov. A to je tak dôležité!
3. „Prepáčte“ – neustále ospravedlňovanie
Nadmerné ospravedlňovanie, najmä za maličkosti, často svedčí o nízkom sebavedomí a strachu z neustáleho robienia chýb. Deti, ktoré boli v minulosti často obviňované z mnohých vecí alebo ktorých potreby boli väčšinu času ignorované, sa neskôr často ospravedlňujú za svoju jednoduchú existenciu. Táto automatická reakcia sa môže stať nebezpečným každodenným zvykom. Prestante sa neustále ospravedlňovať v situáciách, ktoré si ospravedlnenie nevyžadujú.
4. „Nepamätám si“ – keď pamäť chráni
Náš mozog má úžasné obranné mechanizmy, ktoré sú hlboko zakorenené v nás. Pri traumatických zážitkoch môže blokovať spomienky, aby nás chránil. Fráza „Nepamätám si to“ môže znamenať buď úmyselné zabudnutie, alebo vytlačenie bolestných zážitkov. Tieto výpadky pamäti nie sú vždy vedomým rozhodnutím, skôr niečím ako psychologickým režimom sebaobrany.
5. „To nie je tak dôležité“ – Znižovanie vlastných potrieb
Ten, kto sa v detstve naučil považovať svoje potreby za druhoradé alebo „nie tak dôležité“, má tendenciu ich význam bagatelizovať aj v dospelosti. „To nie je tak dôležité“ signalizuje, že človek sa naučil ovládať. Takéto sebakritické hodnotenie môže viesť k nezdravému správaniu zameranému na uspokojovanie druhých a sťažuje stanovenie zdravých hraníc. Ako človek, ktorý sa snaží uspokojovať druhých, môžem povedať, ako je pre mňa ťažké obhajovať svoje vlastné potreby a považovať ich za dôležitejšie ako uspokojovanie druhých. Ale stojí to za to.
Ak sa aj vy spoznáte v týchto piatich vetách, buďte k sebe zhovievaví. Tieto vzorce ste si nevyvinuli z vlastnej vôle, kedysi boli dôležitými stratégiami prežitia. Ako rodičia však máme jedinečnú príležitosť tento kruh prerušiť. Uznaním a liečením svojich vlastných rán vytvárame priestor pre autentickejšie vzťahy – so sebou samými, s našimi partnermi a najmä s našimi deťmi.
Vaša história nie je vaším osudom a vaše deti môžu napísať inú históriu s množstvom krásnych spomienok na svoje detstvo. Niekedy táto nová cesta začína jednoduchou fáza: „Som dôležitý. Moje pocity majú význam. A mám právo požiadať o pomoc.“ Ak vám pomáha vizualizácia, napíšte si túto fázu na pohľadnicu alebo do zošita, aby ste ju mali čo najčastejšie pred očami!
