Bežné správanie takýchto ľudí spočíva v tom, že uprednostňujú mlčanie alebo zaujímajú neutrálny postoj, aby minimalizovali problémy alebo nezhody, pričom používajú frázy ako „To je jedno“ alebo „To nie je až také vážne“.
Konflikty a nedorozumenia sú nevyhnutnou súčasťou každodenného života: v práci, doma, s partnerom, s priateľmi alebo dokonca s cudzími ľuďmi. Hoci sú často nepríjemné, sú tiež potrebné a dôležité pre budovanie zdravých vzťahov. Nie všetci to však vnímajú rovnako. Existujú ľudia, ktorí radšej mlčia, ako by sa hádali, a snažia sa vyhnúť akýmkoľvek konfliktom zo strachu z odmietnutia a reakcie ostatných. Táto tendencia, ktorá sa na prvý pohľad javí ako spôsob, ako sa vyhnúť problémom, môže skrývať určitú neistotu, potrebu uznania alebo strach z opustenia, vysvetľujú odborníci.
Takáto reakcia – mlčanie – môže súvisieť s rôznymi faktormi. Po prvé, s detstvom: „V rodinách, kde nie je dovolené klásť otázky alebo vyjadrovať nesúhlas, autority diskreditovali a vyvracali, a poslušnosť sa spájala s uznaním a láskou“, vysvetľuje psychologička a popularizátorka Andrea Mora. Tiež s emocionálnou neistotou: „Keď sa človek cíti zraniteľný alebo nedostatočne silný na to, aby obhájil svoj postoj, alebo keď si osvojí myšlienku, že rozdiely v názoroch nevyhnutne vedú k neprekonateľným konfliktom,“ hovorí Mora. A s dynamikou vzťahov: „Ktorá sa osvojila v minulých vzťahoch, poznačených nadmernými konfrontáciami alebo verbálnym alebo emocionálnym násilím“, dodáva.
Bežné správanie takýchto ľudí spočíva v tom, že uprednostňujú mlčanie alebo zaujímajú neutrálny postoj, aby minimalizovali problémy alebo nezhody, používajú frázy ako „To je jedno“ alebo „To nie je až také vážne“ a menia svoj postoj, aby sa prispôsobili ostatným. Okrem toho majú určité spoločné črty: „Vysoká citlivosť na pocity druhých, sklon k pasivite alebo poslušnosti, ťažkosti s vytýčením jasných hraníc, vyhýbanie sa kontroverzným témam, neustála potreba uznania zo strany druhých,“ hovorí Mora. Často sú to tiež ľudia s úzkostnými črtami charakteru – najmä v sociálnych situáciách alebo pri rozhodovaní – s nízkou asertivitou – neschopnosťou vyjadriť svoje potreby alebo želania –, s vysokou mierou sebakritiky a neustálym vnútorným konfliktom, s pocitom krivdy alebo sklamania z toho, že nedokázali presadiť svoje záujmy.
Tento strach z konfliktov je možné prekonať, čo neznamená „stať sa agresívnym, ale naučiť sa vyvažovať svoje potreby s potrebami druhých bez obetovania svojej autenticity“, poznamenáva popularizátor. V terapii je možné pracovať so stratégiami sebapoznania: „Naučiť sa odhaľovať obmedzujúce presvedčenia, ktoré vedú k vyhýbaniu sa konfliktom, posilniť sebavedomie, rozvíjať zručnosti asertívnej komunikácie, naučiť sa vyjadrovať svoj názor s rešpektom a rozhodnosťou, používajúc frázy ako „Cítim, že…“ alebo „Môj názor je taký…“ , aby sa vyhol agresívnemu tónu, prehodnotil pojem konfliktu, nacvičil vyjadrovanie svojho názoru, našiel vzory, ktoré dobre zvládajú konflikty, a opieral sa o pozitívne prostredie, v ktorom ľudia oceňujú a rešpektujú rôzne názory,“ vysvetľuje Mora. V terapii je však možné pracovať aj hlbšie, aby sa odhalili najhlbšie korene strachu.
