Duševné zdravie
Riziká, ktorým čelí človek uväznený v neustálych spomienkach
Pamäť je základným nástrojom človeka, ale keď sa človek dostane do pasce neustálych spomienok na minulosť, môže to byť zdrojom emocionálneho utrpenia a duševných porúch.
Príčiny tejto fixácie sú početné a zložité. Môže ísť o traumatické zážitky, určité osobnostné črty, spôsoby myslenia alebo už existujúce psychické stavy.
Každý človek, ktorý prežil traumatickú udalosť (kruté zaobchádzanie, násilie, nehody alebo vážne straty) a nie je schopný ju riadne „spracovať“, zistí, že táto udalosť sa mu stále vracia do vedomia.
Ďalšou bežnou príčinou je depresia, ktorá vedie k premýšľaniu o minulých udalostiach, najmä o neúspechoch, stratách alebo chybách. Premýšľanie je neproduktívne a neprispieva k riešeniu problémov; len zhoršuje smútok a upevňuje negatívny postoj k sebe samému a k svetu.
Pri určitých typoch obsedantno-kompulzívnej poruchy (OCD) sa u niektorých ľudí vyvinú obsedantné myšlienky o tom, čo povedali alebo urobili pred mnohými rokmi, a vzniká otázka, či nekonali nesprávne alebo či niekomu neublížili.
Poruchy osobnosti môžu tiež prispievať k pripútanosti k minulosti, pretože človek si často vytvára rigidný príbeh o sebe samom („V detstve ma odmietli“, „Zradili ma“), čo bráni flexibilnému pohľadu na súčasnosť a budúcnosť.
Mentálne prebývanie v minulosti ovplyvňuje emocionálne zdravie, schopnosť budovať vzťahy, prijímať rozhodnutia a cítiť zmysel. Jedným z najčastejších dôsledkov je neustála úzkosť, pretože aj keď sa udalosť už nedeje, telo a myseľ reagujú tak, ako keby bola skutočná a prebiehala. To vedie k fyzickým symptómom (tachykardia, nespavosť, svalové napätie) a neustálemu stavu úzkosti.
Neschopnosť tešiť sa z prítomnosti (angédoňa) je nevyhnutná, pretože keď ľudia uviaznu v minulosti, strácajú spojenie s prítomnosťou, čo sa odráža na osobných vzťahoch, práci alebo malých každodenných radostiach.
Keď sa človek definuje výlučne svojou minulosťou, stráca schopnosť rozvíjať sa. Osobné príbehy zamrznú („Som taký, lebo ma opustil otec“ alebo „Nikdy nebudem šťastný, lebo som stratil skvelú prácu“) a stávajú sa nepopierateľnou pravdou, ktorá bráni spojenie s prítomnosťou.
Norberto Abdal
„Mentálne prebývanie v minulosti ovplyvňuje emocionálne zdravie. Jednou z najčastejších príčin je neustála úzkosť.“
Takíto ľudia sa často stávajú izolovanejšími, uzavretejšími alebo nedôverčivými a pri opätovnom prežívaní bolestných udalostí sa u nich môže vyvinúť pesimistický pohľad na svet.
Minulosť zahŕňa aj skúsenosti, ktoré viedli k momentu „tu a teraz“, ako kufor plný šťastných a smutných spomienok, dobrých a zlých rozhodnutí, ľudí, ktorí tu boli a už nie sú, ako aj iné skúsenosti.
Nazaret Castellanos, neurobiológ: „Keď prežívate ťažké časy a chcete od nich utiecť, nerobte to. Ponorte sa do svojej bolesti; odtiaľ uvidíte to, čo nikde inde neuvidíte.“
Judith González Pernías
Svätý Augustín (354-430) tvrdil, že v skutočnosti existuje len prítomnosť, ale táto prítomnosť obsahuje „prítomnosť minulosti, prítomnosť prítomnosti a prítomnosť budúcnosti“, čím poukazoval na to, že jednotlivec zostáva v neustálom a nevyhnutnom spojení s časom a so svojou históriou.
Ale ako niekto raz povedal: „Žiť minulosťou znamená vzdať sa prítomnosti a odoprieť si možnosť tešiť sa z lepšej budúcnosti.“ Pomocou psychiatrie a psychológie je možné prekonať a obnoviť vzťah s minulosťou.
