Existujú psychologické a osobnostné faktory, ktoré opisujú človeka podľa toho, či si ráno ukladá posteľ alebo nie.
Pre mnohých je skoré vstávanie úsilím, ktoré sa v prvých ranných hodinách zdá takmer nemožné. To isté platí aj pre stlanie postele. Rozhodnutie ráno ustlať posteľ a upraviť vankúše nie je niečo, čo robia všetci. Pre niektorých to môže byť ranná radosť, rutina alebo zbytočná námaha.
Psychologička Leticia Martin priznáva, že „za jednoduchým faktom, že posteľ nie je na začiatku dňa ustlaná, sa skrývajú príbehy a nuansy“. Také jednoduché rozhodnutie, ako ustlať alebo neustlať posteľ ráno, môže skrývať veľa informácií o osobnosti a spôsobe myslenia človeka.
„Každý človek je samostatný svet,“ vysvetľuje Leticia, „a jeho každodenné zvyky môžu odhaliť oveľa viac, než sa na prvý pohľad zdá.“ Podľa psychologičky „nejde o to, aby sme súdili, ale aby sme pochopili, čo nás poháňa a ako komunikujeme s okolitým svetom a sami so sebou“. Existuje sedem spoločných faktorov, ktoré spájajú ľudí v závislosti od toho, či sa rozhodnú ustlať posteľ alebo nie.
Ak sa rozhodnete neupraviť posteľ, môžete mať…
- Sklon k prokrastinácii
Každý týždeň si sľubovať, že od pondelka budete každé ráno upratovať posteľ, a potom svoj sľub nedodržať, je bežnejšie, ako sa zdá. Je to psychologický faktor spôsobený prokrastináciou. „Jednou z najbežnejších vlastností, s ktorými sa stretávam vo svojej praxi, je sklon k odkladaniu vecí alebo prokrastinácia,“ vysvetľuje Enhuto.
Často je nezakrytie postele len malým odrazom širšieho modelu odkladania povinností, či už domácich, pracovných alebo študijných. Sú chvíle, keď úlohy s veľkým objemom funkcií neumožňujú ich rýchle splnenie a odkladajú sa na neskôr.
Rozdelenie úloh na menšie časti pomáha znížiť objem práce a zaviesť poriadok. Napríklad, ak ide o upratovanie v dome, môžete ho rozdeliť podľa izieb a upratovať jednu po druhej, s prestávkami na oddych, a potom prejsť k ďalšej časti domu. To isté platí pre úlohy v práci alebo v škole.
- Prispôsobiteľná rutina
Ľudia, ktorí každý deň stelia posteľ, to zvyčajne robia ako rannú rutinu. Tí, ktorí sa rozhodnú posteľ nesteliť, však majú zvyčajne oveľa flexibilnejšiu a meniteľnejšiu rutinu.
Prispôsobujú sa akejkoľvek situácii, nie je pre nich dôležité nerobiť to, na čo sú zvyknutí, aby sa prispôsobili novej situácii. „Tí, ktorí neupravenú posteľ, zvyčajne menej prísne pristupujú k poriadku a každodenným rituálom, prejavujú flexibilný charakter a otvorenosť voči improvizácii a zmenám,“ vysvetľuje psychológ.
- Túžba ísť proti spoločnosti
Vnútorené pravidlo, že posteľ sa musí každý deň stlačiť, je pre niektorých ľudí dostatočným dôvodom, aby to nerobili. Túžba vzoprieť sa týmto spoločenským normám môže byť „očakávaním vnútoreným od detstva“, priznáva Enchuto. Vytvárajú si vlastné normy, pomocou ktorých cítia svoju príslušnosť.
- Kontrola nad vlastným životom
Spálňa je zvyčajne osobným priestorom, kde má človek kontrolu. Niekedy, v závislosti od okolia, môže byť táto kontrola narušená inými ľuďmi, ktorí majú určitú moc.
Táto túžba kontrolovať svoj život môže viesť k tomu, že človek nezakryje posteľ – je to akási vzbura proti tomu, čo sa rozhodol nerobiť. Je to prejav sebaovládania človeka, ktorý „klasifikuje svoje vlastné kritériá nad očakávania okolia“, tvrdí Enchuto.
- Tvorivosť
Neporiadok môže byť vnímaný ako negatívna črta niektorých ľudí, ale často je prejavom tvorivosti a sebavyjadrenia. Neustielanie postele môže byť súčasťou tohto „neporiadku“, spôsobom, ako vyjadriť svoju fantáziu.
Podľa psychológa takíto ľudia nachádzajú v neporiadku „úrodnú pôdu pre inšpiráciu, uprednostňujú originalitu a flexibilitu pred tradičnými štruktúrami a poriadkom“.
- Demotivácia
Ak nezakrývanie postele je súčasťou celkovej nedbalosti v živote človeka, môže to byť príznakom „demotivácie, únavy alebo dokonca symptómov stresu alebo emocionálneho nepohodlia“, vysvetľuje psychológ.
Tieto prípady sa vyskytujú len vtedy, ak nedbalosť je všeobecná a trvalá v iných oblastiach života človeka. Ak je to tak, odporúča sa venovať pozornosť psychickej pohode a vyhľadať podporu.
- Záujem o osobnú slobodu
Posledným znakom môže byť to, že nezakryté lôžko môže byť príznakom toho, že človek túži po osobnej slobode. Je to „podvedomé vyhlásenie nezávislosti, spôsob žiť podľa vlastných pravidiel, a nie podľa pravidiel, ktoré mu vnucuje spoločnosť“, tvrdí Enchuto. Nie je to len neporiadok, ale iný spôsob, ako kontrolovať situáciu.
