Hoci sa to niekedy môže zdať ako extrovertnosť alebo spontánnosť, odborníci majú na túto otázku odpoveď.
V každej rodine, skupine priateľov alebo v práci je niekto, kto nikdy nemlčí. Hovorí bez prestávky, neustále prerušuje alebo nedovolí ostatným zapojiť sa do rozhovoru. Hoci sa to niekedy môže javiť ako extrovertná alebo spontánna povahová črta, psychológia ponúka iné vysvetlenie.
Podľa psychológa nadmerná hovornosť nie je vždy len otázkou osobnosti. V mnohých prípadoch ide o podvedomý mechanizmus zvládania zložitých emócií. „Veľa rozprávania môže byť spôsobom, ako regulovať emócie alebo sa brániť pred tým, s čím si neviete poradiť,“ poznamenáva odborník.
Úzkosť, kontrola a strach z ticha
Jednou z najčastejších príčin takéhoto správania je úzkosť. Niektorí ľudia, „keď sú nervózni, hovoria bez filtrov, len aby niečo povedali“. Iní to robia, aby sa vyhli nepríjemným emóciám: neustále rozprávanie bráni cítiť, premýšľať a dokonca blokuje spoločníka.
V niektorých prípadoch ide o stratégiu „kontroly interakcie“. Tým, že nedovolí druhému hovoriť, človek znižuje pravdepodobnosť, že počuje nepríjemné alebo ťažko prijateľné komentáre. Môže sa tiež vyskytovať nepriateľstvo voči tichu, ktoré niektorí ľudia spájajú s prázdnotou, nepohodlím alebo odmietnutím.
A v krajnom prípade sú ľudia, ktorí neuznávajú hodnotu toho, čo môže povedať iný človek. „Sú to tí, ktorí „prišli len porozprávať sa o svojej knihe“, – s humorom poznamenáva psychológ.
Rana z minulosti: nikdy nebol vypočutý
Ďalšie vysvetlenie takéhoto správania je hlbšie: niektorí ľudia, ktorí dnes nedovolia nikomu hovoriť, možno vyrastali v prostredí, kde ich nikdy nepočúvali. V takýchto prípadoch je hovornosť nevedomou snahou zaujať miesto, ktoré im bolo predtým odoprené.
Kľúčom nie je hovoriť menej, ale počúvať viac
„Počúvanie je zrkadlom reči,“ povedal odborník. A nejde o to, aby sme prestali hovoriť, ale aby sme hovorili lepšie. Schopnosť počúvať viac ako schopnosť hovoriť odhaľuje naše kvality ako komunikátorov.
Psychologička rozlíšila štyri typy poslucháčov:
– Ten, kto počúva, aby odpovedal, ale prestane počúvať, len čo druhá osoba začne hovoriť.
– Ten, kto počúva, aby rozhodol alebo dal radu, hoci ho nikto o pomoc nepožiadal.
– Ten, kto nechtiac ponižuje, používajúc frázy typu „to je hlúposť, pozri, čo sa stalo s…“.
– Ten, kto počúva, aby pochopil, s empatiou, bez odsudzovania a potreby mať pravdu.
Posledný predstavuje ideál: „empatické počúvanie“, ktoré umožňuje druhému cítiť podporu, uznanie a rešpekt.
Štyri kľúče k zlepšeniu spôsobu konverzácie
Ak si myslíte, že príliš veľa hovoríte alebo poznáte niekoho takého, psychologička navrhla zmeniť prístup.
Nejde o to, aby ste mlčali, ale aby ste komunikovali vedomejšie. Tu sú jej rady:
– Premýšľajte, než niečo poviete: čo chcem povedať? Prečo? Je teraz vhodný moment?
– Počúvajte, neprerušujte a nepredbiehajte odpovede.
– Prijmite ticho ako prirodzenú súčasť dialógu.
– Rešpektujte priestor druhého človeka, aby mohol hovoriť alebo mlčať.
