Hoci to znie ideálne, čistá voda neexistuje. Vďaka svojej molekulárnej štruktúre má H2O schopnosť rozpúšťať všetko, s čím prichádza do styku, vrátane materiálov, z ktorých je vyrobená nádoba, v ktorej sa nachádza. Tak čo vlastne kupujeme?
Zdá sa, že čistá voda je niečo výnimočné, tak výnimočné, že ju možno plniť do fliaš a predávať. Spoločnosti zaoberajúce sa čistením vody zarábajú milióny eur po celom svete, sľubujúc, že ponúkajú iba čistú vodu. Existuje dokonca aj alternatívna medicína založená na jej údajných magických vlastnostiach. Problém je v tom, že čistá voda neexistuje, aspoň nie na našej planéte.
Čo nám vlastne predávajú, keď si v obchode kúpime fľašu minerálnej vody?
Sľub čistej vody: realita alebo marketingová stratégia?
May Neiman, profesorka chémie na Štátnej univerzite v Oregone (USA), vysvetľuje, že voda nevyhnutne absorbuje ióny z okolitého prostredia.
„Neexistuje v stopercentne čistej forme, pretože sa vždy snaží rozpúšťať v sebe iné látky. Deje sa to preto, že jej molekuly majú nezvyčajný tvar: dva atómy vodíka na jednom konci a atóm kyslíka na druhom, každý s iným elektrickým nábojom. Molekuly vody využívajú tieto vodíkom nabité väzby na vzájomnú interakciu, ale slúžia aj na pripájanie sa k iným molekulám, ktoré sa im dostanú do cesty,“ poznamenáva Nayman.
Preto voda s najväčšou pravdepodobnosťou rozpustí akýkoľvek predmet, s ktorým príde do styku. Okrem toho, čím je voda čistejšia, tým silnejšie sú jej väzby s inými látkami.
Chemický paradox H2O
To obmedzuje našu schopnosť čistiť ju, pretože v určitom momente začne rozpúšťať steny nádoby.
Z tohto dôvodu „v 90. rokoch sa hovorilo, že voda v jazere Bajkal v Rusku je taká čistá, že ak by sa z nej odobral vzorka, začala by rozpúšťať pohár. Vytvorila by roztok s iónmi nádoby“, uvádza Nayman.
Odborník nás uisťuje, že táto tendencia H20 je tak silná, že ju nedokážu zabrániť ani vedci v úplne sterilných laboratóriách. Či sa nám to páči alebo nie, všetko, čo sa dostane do vzorky čistej vody, či už je to prach alebo plast z obalu, zanecháva v tekutine stopy.
Keď čistota vody hraničí s neuveriteľným
Po mnoho rokov kolovala zaujímavá tvrdenie o vode z jazera Bajkal v Sibíri: je taká čistá, že dokáže rozpustiť sklenený pohár. Hoci to znie ako vedecká legenda, toto tvrdenie má reálny základ. Baikal je nielen najhlbšie jazero na svete (hlbka viac ako 1600 metrov), ale aj jedno z najstarších, s vodou výnimočnej kvality.
Geologická izolovanosť, absencia priemyselného znečistenia v okolí a neustála činnosť čistiacich mikroorganizmov urobili z jeho vôd prirodzený štandard čistoty.
Tvrdenie, že môže rozpustiť pohár, treba chápať doslovne. Ide skôr o vedeckú metaforu, ktorá ilustruje chemické správanie mimoriadne čistej vody. Čím je vzorka H2O čistejšia, tým väčšiu má schopnosť priťahovať a rozpúšťať ióny z okolitého prostredia. Súvisí to s jej polárnou molekulárnou štruktúrou, ktorá robí vodu veľmi aktívnym rozpúšťadlom.
V laboratórnych podmienkach sa ultračistá voda bez akýchkoľvek iónov alebo častíc stáva natoľko reaktívna, že môže začať pomaly korodovať niektoré materiály, vrátane kovov alebo zložiek skla, ak sú skladované po dlhší čas.
Čo znamená „čistá voda“ z chemického hľadiska?
V chémii je pojem „čistá voda“ oveľa presnejší – a prísnejší – ako v bežnom jazyku. Čistá voda v prísnom zmysle znamená H2O bez akýchkoľvek iných rozpustených zložiek: bez minerálnych solí, mikroorganizmov, plynov alebo častíc.
Takúto úroveň absolútnej čistoty je však prakticky nemožné dosiahnuť mimo prísne kontrolovaných laboratórnych podmienok. Chemici preto klasifikujú vodu podľa úrovne prímesí, konkrétne podľa iónového obsahu a elektrického vodivosti.
V vedeckej komunite rozlišujú tri základné úrovne ultračistej vody: typ I, II a III. Voda typu I je najčistejšia z dostupných a používa sa v mimoriadne citlivých analytických metódach, ako je hmotnostná spektrometria alebo molekulárna biológia. Typ II je vhodný na klinické analýzy, prípravu činidiel a niektoré mikrobiologické použitia. Typ III, hoci je menej čistý, sa používa na umývanie alebo čistenie laboratórnych materiálov.
Voda, ktorú však denne konzumujeme, nespĺňa tieto normy. Pitná voda obsahuje bezpečné množstvo minerálov, ako je vápnik, horčík alebo sodík, a prechádza úpravou na odstránenie patogénov, ale nie je považovaná za čistú v chemickom zmysle.
Minerálna voda zase pochádza z prírodných zdrojov a zachováva minerály rozpustené v nej. Čistená voda, rovnako ako mnohé značky balenej vody, prechádza procesmi, ako je filtrácia aktívnym uhlím alebo reverzný osmóza, ale stále obsahuje stopy iných látok. Mimo laboratória je teda voda, ktorú nazývame čistou, jednoducho pitná a bezpečná, ale nie je chemicky bezchybná.
A čo voda z vodovodu? Mýty, kontrola a porovnania
Hoci mnohí spotrebitelia spájajú balenú vodu s väčšou čistotou alebo bezpečnosťou, v skutočnosti je voda z vodovodu vo väčšine rozvinutých krajín podrobená prísnejšej regulácii a častejším kontrolám kvality.
Predsudky však pretrvávajú. Podľa správy Európskej komisie každý človek v Európskej únii spotrebuje v priemere 106 litrov balenej vody ročne. Zníženie spotreby balenej vody by mohlo domácnostiam pomôcť ušetriť v priemere 600 miliónov eur ročne.
V mnohých prípadoch je výber skôr podmienený chuťovými preferenciami, nedôverou k inštitúciám alebo marketingom ako objektívnymi kritériami.
Voda z vodovodu obsahuje tiež potrebné minerály a za normálnych podmienok je absolútne bezpečná. Okrem toho je ekologickejšou a úspornejšou alternatívou. Liter balenej vody môže stáť 100 až 1000-krát viac ako liter vody z vodovodu, pričom neponúka žiadne zjavné zdravotné výhody.
Balená voda: čistota, biznis alebo ekologický problém?
Sľub čistej vody sa stal jedným z najväčších komerčných úspechov posledného storočia. To, čo začalo ako dočasné riešenie pre prístup k bezpečnej vode v určitých situáciách, sa dnes premenilo na miliardový priemysel.
Podľa údajov konzultačnej spoločnosti SkyQuest v roku 2024 svetový trh s balenou vodou prekročil 300 miliárd dolárov, k čomu prispeli marketingové stratégie spájajúce čistotu so zdravím, exkluzivitou alebo statusom. Mnohé z týchto fliaš však obsahujú upravenú vodu z vodovodu, ktorá prešla procesmi ako reverzný osmóza, filtrácia aktívnym uhlím alebo remineralizácia, čo neznamená vyššiu kvalitu v porovnaní s vodou z vodovodu.
Okrem obsahu má balená voda významný vplyv na životné prostredie. Na výrobu jednej plastovej fľaše je potrebné viac vody, ako obsahuje, ako aj nerastné suroviny na výrobu obalu a energia na plnenie, chladenie, dopravu a distribúciu.
Výsledok: milióny ton jednorazového plastu, ktorý sa vo väčšine prípadov nerecykluje. Podľa údajov OSN sa každú minútu na svete predá viac ako milión plastových fliaš a mnohé z nich skončia na skládkach alebo v morskom ekosystéme, kde sa rozkladajú stovky rokov.
Ak zohľadníme, že v mnohých krajinách je voda z vodovodu absolútne bezpečná a prechádza prísnou kontrolou, ekologická a ekonomická cena spotreby balenej vody je ťažko ospravedlniteľná. Ľudia platia viac za produkt, ktorého pridaná hodnota je často symbolická.
