Ak plánujete ísť do kina na film „Jurský svet: Vzkriesenie“, ale najskôr si prečítate túto správu, budete mať dôvod aspoň trochu pochybovať o ich strašnom revu. Objavila sa prvá skamenená hrtan ankylosaura, čo naznačuje, že neptičie dinosaury mali hlasový aparát podobný vtáčiemu.
Ak vám povieme, že dinosaury neriekali, ale spievali, možno vám to bude (dosť) ťažké uveriť. V ľudovej predstavivosti sa pomerne zakorenila predstava o dinosauroch, ktoré revú v džungli alebo v lese pri hľadaní potravy a/alebo na sebaobranu. Veď vo filmoch (s „Parkom Jurského obdobia“ na čele ságy) to tak presne ukázali.
Okrem toho, početné dokumentárne filmy natočené vedcami, rovnako ako seriózne vedecké výskumy, nekladli dôraz na ich zvuky. Keďže hlasový aparát zvierat sa skladá z mäkkých častí, ktoré takmer nikdy nezkamenia, vedci mohli len vyslovovať špekulatívne hypotézy a predstavovať si zvuky dinosaurov na základe kanálov, ktoré tieto zvieratá mali na vnímanie zvukov, ako sú určité hrebene a výstupky na lebke, ktoré mohli slúžiť ako rezonátor.
Situácia sa zmenila, pretože bol nájdený prvý skamenený hrtanový aparát. Výsledky nedávnych výskumov poukazujú na vokalizáciu nevtáčích dinosaurov podobnú vtáčej.
Bezprecedentný paleontologický objav
Tento paleontologický objav poskytol nové zaujímavé náznaky o tom, ako znievali dinosaury, a naznačuje, že niektoré z nich mohli vydávať zvuky podobnejšie vtáčím než hrdelným revom, ktoré sa im často pripisujú v populárnej kultúre.
Objavenie skamenenej hrtanovej chrupavky ankylosaura umožnilo vedcom vyvodiť záver o existencii u týchto starovekých plazov rozvinutých hlasových funkcií, čím sa otvorilo okno do evolúcie zvukovej komunikácie u suchozemských štvornožcov.
Štúdia uverejnená v časopise Nature Communications podrobne opisuje analýzu najstaršej známej skamenenej hrtanovej chrupavky neptického dinosaura, ktorá patrila exempláru ankylosaura Pinacosaurus grangeri. Tento hlasový orgán, nevyhnutný na vydávanie zvukov u mnohých stavovcov, poskytuje priamy pohľad na anatómiu, ktorá mohla zabezpečovať vokálnu komunikáciu týchto impozantných zvierat z kriedového obdobia.
Výskumníci charakterizovali štruktúru tejto pravekej hrtanovej chrupavky a objavili charakteristické črty, ktoré poukazujú na jej špecializovanú funkciu. Na rozdiel od hrtana mnohých súčasných plazov, ktorý slúži hlavne ako zdroj zvuku, hrtan pinakozaura má pevný a pohyblivý krikoidno-arytenoidný komplex, vystupujúci arytenoidný výbežok, predĺžený arytenoid a zväčšený krikoid. Tieto anatomické zvláštnosti sú prekvapivo podobné zvláštnostiam hrtana vtákov, čo naznačuje inú úlohu pri tvorbe zvukov.
Podľa autorov štúdie sú tieto anatomické zvláštnosti prekvapivo podobné zvláštnostiam hrtana vtákov, čo naznačuje inú úlohu pri tvorbe zvukov. Takáto anatomická konfigurácia naznačuje, že hrtan ankylosaura fungoval skôr ako modifikátor hlasu (podobne ako hrtan moduluje zvuk u vtákov) než ako primárny zdroj vokálizácie.
To je v kontraste s rozšíreným názorom, že dinosaury, podobne ako súčasné krokodíly, vydávali zvuky vibráciou hlasiviek umiestnených v samotnej hrtane. Namiesto toho mohol Pinacosaurus používať hrtan na reguláciu prúdu vzduchu a moduláciu zvukov generovaných v iných častiach dýchacích ciest, čo je zložitejší mechanizmus podobný vtáčiemu.
Veľký štart
Tento objav nielen mení naše vnímanie dinosaurov na počutie, ale poskytuje aj dôležité poznatky o evolúcii. Naznačuje, že vtáčie hlasy sa mohli objaviť u nevtáčích dinosaurov dávno pred vznikom samotných vtákov.
Táto staroveká skamenená hrtan je prvým konkrétnym krokom k odhaleniu evolúcie vokálizácie u nevtáčích dinosaurov, čím sa približujeme k pochopeniu toho, ako tieto obrovské tvory komunikovali a ako tieto komunikačné vzorce položili základ pre rôzne formy vokálizácie, ktoré dnes pozorujeme u ich vtáčích potomkov.
